Umelá záchrana eurozóny má svoje hranice

Autor: Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku | 10.2.2013 o 12:28 | Karma článku: 2,13 | Prečítané:  318x

V súčasnosti panuje zhoda na troch príčinách ekonomických problémov eurozóny: oslabená vnútropolitická pozícia vlád, podlomené finančné zdravie bánk a nejasná ekonomická prognóza. Tieto tri činitele ešte podčiarkuje neefektívny rozhodovací proces na úrovni eurozóny.

 

V prípade, že sa vláda jedného členského štátu dostane do problémov, rovnako to zasiahne aj bankový systém krajiny (napr. Grécko) alebo opačne (napr. Írsko). Banky v problémoch neveštia pre hospodársky rast krajiny nič dobré, pretože financovanie európskych firiem je závislé v prvom rade od nich. Negatívna makroekonomická predpoveď zase zhoršuje bilanciu bankového sektora a znižuje daňové výnosy, čo v konečnom dôsledku ešte prehlbuje „trojitú ekonomickú krízu“, teda krízu, do ktorej sa dostali banky, vlády aj samotný ekonomický rast.

Čo treba urobiť?

Eurozóna potrebuje  efektívny model riadenia, ktorý nie je možné mať bez oveľa silnejšej politickej integrácie. Pri zachovaní súčasného systému rozhodovania budú vždy existovať vlády, parlamenty alebo ústavné súdy, ktoré zbrzdia alebo zablokujú inak užitočné iniciatívy. Lenže politická integrácia znamená aj zmeniť ústavy členských štátov. A to je dnes nesplniteľná misia.

Pre naštartovanie hospodárskeho rastu, a tým aj obnovenie dôvery investorov a úverových tokov je nevyhnutná najmä finančná stabilita. V strednodobom horizonte zase potrebujeme štrukturálne reformy a posilnenie jednotného trhu. Zotaveniu eurozóny, aj keď iba v minimálnej miere, môže pomôcť aj balík na podporu ekonomického rastu, ktorý navrhol eurokomisár Mario Draghi. Avšak aj v prípade, že sa podarí dosiahnuť finančnú stabilitu, vyhliadky rastu, predovšetkým v periférnych štátoch eurozóny, ostanú slabé. Môžu za to daňové reformy, oddlžovanie súkromného sektora, obmedzená dostupnosť úverov a slabá konkurencieschopnosť.

V prípade fiškálnej federácie, akou sú napríklad aj Spojené štáty, by bola pre eurozónu riešením kombinácia fiškálnej stabilizácie a investičných nástrojov na podporu rastu a vykompenzovanie slabého dopytu zo strany štátu. V prípade eurozóny tak, ako ju poznáme dnes, by to znamenalo zaviesť dočasný systém refinancovania medzi štátmi. Avšak, aj napriek tomu, že by z takejto možnosti centrálne štáty eurozóny v najbližších rokoch profitovali, vyhliadky na rast celého bloku by sa oslabili.

Politici si po mnohých výzvach uvedomili, že takzvaná „banková únia“ je neodmysliteľným prvkom menovej únie. Na summite 28. a 29. júna 2012 sa dohodli na zriadení spoločného orgánu pre finančný dohľad. To by umožnilo rekapitalizovať banky priamo cez Európsky stabilizačný mechanizmus (ESM). Ale veľa otázok okolo tohto orgánu, ako aj systému riadenia záchrany bánk ostáva nejasných. Vrátane časového harmonogramu ich spustenia. Sľuby politikov tak opäť narážajú na vierohodnosť.

Ak problémy eurozóny rozmeníme na drobné, v prípade Španielska ešte existuje šanca na jeho záchranu. A to aj v prípade, že pomoc bude väčšia ako doteraz prisľúbených 100 miliárd na záchranu bánk. Taliansko je však už priveľké sústo. Situáciu zatiaľ neupokojilo ani rozhodnutie lídrov o flexibilnejšom využívaní ESM pri intervenovaní na trhoch s vládnymi dlhopismi, keďže zdroje ESM sú, v porovnaní s veľkosťou týchto trhov, značne obmedzené. Ak by Taliansko predsa len zbankrotovalo, muselo by dôjsť či už k masívnemu financovaniu Európskou centrálnou bankou (ECB) alebo prostriedkami získanými z európskych dlhopisov – eurobondov. Teda za predpokladu, že politici sa budú chcieť vyhnúť devastačným účinkom finančnej krízy. Som presvedčený, že najprijateľnejším riešením je využitie eurobondov do výšky 60 % HDP. Každý členský štát by sa na „eurobondovom dlhu“ mohol podieľať do výšky 60 % jeho vlastného HDP. Ale akýkoľvek systém eurobondov je podmienený novým systémom rozhodovania a obmedzením fiškálnej suverenity, čo bez politickej integrácie nie je reálne.

Bohužiaľ, opatrenia na riešenie „trojitej ekonomickej krízy“ prijaté za ostatné dva roky sa neriadili strategickou víziou, ale skôr akútnymi tlakmi trhu. Európski lídri „hasia požiare“ tak, ako im to rôzne politické, právne a iné obmedzenia umožňujú. Stratégia „dúfajme len v to najlepšie” ale dlho nevydrží. Jej šance na úspech klesajú so zhoršujúcimi sa vyhliadkami v celej eurozóne a s čoraz deravejšou apeninskou čižmou.

 

Zsolt Darvas

analytik Bruegel, Brusel

 

 

Text bol pôvodne publikovaný 5. septembra 2012 v denníku Hospodárske noviny ako súčasť série komentárov analytikov európskych think-tankov o budúcnosti ekonomickej spolupráce členských štátov EÚ. Text vyjadruje názor autora a nemožno ho považovať za názor Európskej komisie alebo jej zastúpenia na Slovensku.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?