Otázka za milión

Autor: Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku | 17.2.2013 o 12:31 | Karma článku: 2,48 | Prečítané:  238x

...a teraz otázka za milión: Koľko „kľúčových summitov“ ešte eurozóna vydrží? Zlá správa je, že všetky tri žolíky ste už vyčerpali... Už pomerne dlho je evidentné, čo Európa potrebuje na zastavenie krízy a riešenie jej príčin. Po prvé, nástroj na reštrukturalizáciu, stabilizáciu a účinnú reguláciu bankového sektora. Keďže je tento sektor európsky (nie nemecký, španielsky, slovenský...), európskym musí byť aj nástroj. Pokojne ho nazvime „bankovou úniou“. Dôležité je že okrem spoločného dohľadu nad veľkými bankami má obsahovať aj spoločnú garanciu vkladov a rekapitalizáciu.

Dohoda, že peniaze na španielske banky pôjdu zo spoločnej kasy – z ESM – by mohla byť prvým signálom. Lenže priama rekapitalizáciu je podmienená politickou dohodou o spoločnom bankovom dohľade. To celú záležitosť posúva niekde ku koncu roka. A stále nie je jasné, či nebude potrebná zmena Zmluvy o ESM a jej následná ratifikácia v krajinách. Fínsko a Holandsko začínajú žiadať kolaterál. Opäť pár mesiacov, a neistý koniec.

Po druhé, eurozóna potrebuje nástroj, ktorý zmierni tlak finančných trhov na verejné rozpočty periférnych krajín. Finančné trhy neupokojíme konskými dávkami bromazepanu, ale opatreniami, ktoré ich presvedčia, že sa neoplatí špekulovať s bankrotom Španielska či Talianska (prípadne ďalších). To neznamená šetrenie na smrť, predpisované za každých okolností a každému. Ale mutualizáciu dlhov – prebranie spoločnej zodpovednosti za (časť) verejného dlhu krajín eurozóny. Napríklad prostredníctvom európskych dlhopisov.

Ak ich donedávna nemecká kancelárka podmieňovala vytvorením „politickej únie“, dnes už nemajú uzrieť svetlo sveta „počas jej života“. Predpokladajme, že nie je extrémnou pesimistkou. Takže to prakticky znamená „nikdy“.

Po tretie, eurozóna potrebuje nájsť liek na štrukturálne nerovnováhy medzi centrom a perifériou. Naštartovať na periférii udržateľný rast. Nedokáže to pôžičkami, poskytovanými výmenou za ekonomickú a sociálnu samovraždu. Argument, že to vyžadujú finančné trhy, ktoré „poriadok vo verejných financiách“ odmenia nízkymi úrokovými mierami, čo naštartuje rast a tvorbu pracovných miest, neplatí. Z hľadiska dôvery v ekonomickú životaschopnosť krajiny je zásadný stabilný a udržateľný hospodársky rast. Keď rozpočtové škrty podkopávajú jeho fundamenty – čo ilustruje Španielsko – sú kontraproduktívne a nelogické.

Menová únia prekoná štrukturálne nerovnováhy, ktoré ju trhajú na kusy, len kombináciou zmeny nastavenia hospodárskej politiky v centre, a prorastových transferov do periférie. Takzvaný dohovor o hospodárskom raste, odsúhlasený posledným summitom, je len pokusom o zmiernenie bolesti. Aj dohoda ministrov financií, že dajú Španielsku na konsolidáciu rozpočtu o rok viac je len neochotným krôčikom. Fiškálni jastraby už občas uznajú chybu. No zatiaľ len zvoľnili tempo – k zmene smeru máme ďaleko.

A nakoniec, keď sme už bolestivo dospeli k poznaniu, že spoločná mena nemôže bez spoločnej fiškálnej politiky fungovať, mali by sme nájsť mechanizmus jej tvorby. V podstate existujú tri možnosti. Prvou je nechať krajiny rozhodovať o rozpočtoch, no zviazať ich pravidlami, aby nerobili veci, ktoré ohrozujú ostatných. Ich dodržiavanie kontroluje niekto „nezávislý“, za ich porušenie hrozia prísne sankcie. Alebo si pravidlá štáty vpíšu do ústav. Ponechajme bokom (vážnu) otázku demokratickej legitímnosti. Rovnako tak fakt, že takéto pravidlá bývajú stanovené jednostranne (postihujú „priveľký deficit“, no nie „priveľký prebytok“). Problém je v tom, že sú vždy trhané dvoma protikladnými požiadavkami: ak budú prísne (aby sa nedali obchádzať), neumožnia flexibilne reagovať napríklad na nepredvídateľné vonkajšie hospodárske šoky. Ak budú flexibilné, bude ľahšie ich obchádzať.

Pravidlá možno stanoviť aj mocensky. Štát, ktorý sa dostane do problémov, sa dostáva pod fiškálny protektorát veriteľov (resp. inštitúcií, ktoré ho pred inými veriteľmi „zachránia“). Tento spôsob využíva eurozóna v krajinách čerpajúcich nejakú formu „pomoci“. No je len otázkou času, dokedy bude možné vymieňať vlády technokratov a koalície pozliepané vonkajším tlakom.

Skutočnú spoločnú rozpočtovú politiku by mali tvoriť spoločné inštitúcie. Samozrejme, demokratickým a transparentným spôsobom. Čiže nie hocaký „európsky minister financií“. Taký, ktorý je určovaný volenými zástupcami občanov, a ktorý sa im zodpovedá. Na to sa však únia bude musieť odhodlať k zložitému procesu zmeny základnej inštitucionálnej štruktúry.

A my by sme si mali prestať myslieť, že „federácia“ je nadávka.

 

Radovan Geist

analytik EurActiv

 

Text bol pôvodne publikovaný 20. júla 2012 v denníku Hospodárske noviny ako súčasť série komentárov analytikov európskych think-tankov o budúcnosti ekonomickej spolupráce členských štátov EÚ. Text vyjadruje názor autora a nemožno ho považovať za názor Európskej komisie alebo jej zastúpenia na Slovensku.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?